Život Prešova
online
online
Legenda slovenskej kinematografie a divadla Štefan Kvietik má 90 rokov
10.05.2024 Veľký Krtíš
Dolné
Plachtince/Bratislava 10. mája (TASR) - Jeho doménou boli zväčša
psychologicko-realistické postavy robustných chlapov. Napriek prvotnému
dojmu neprístupnosti, kvôli charakteristickému uhrančivému pohľadu,
nachádza divák v jeho hereckom umení širokú škálu emócií a pocitov. Také
bolo jeho stvárnenie nespočetného množstva legendárnych filmových,
televíznych, divadelných a rozhlasových postáv.
V piatok 10. mája bude mať 90 rokov vynikajúci filmový, divadelný a rozhlasový herec Štefan Kvietik.
Patrí medzi najvýznamnejších a najuznávanejších slovenských hercov a to tiež vďaka snímkam Boxer a smrť, Sám vojak v poli, Medená veža, Červené víno, Tisícročná včera, ale aj mnohým ďalším.
"Každá umelecká činnosť vzniká pre človeka, pre jeho zážitok, poznanie, emocionálne a duchovné obohatenie, inak by nemala zmysel. Ak som svojou obsiahlou hereckou tvorbou na divadelných doskách, pred filmovou alebo televíznou kamerou a v rozhlase aspoň do istej miery naplnil spomínané atribúty, tak môj herecký príbeh nebol márny a zbytočný," povedal pre TASR jubilant.
Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. Už len samotný pôvod z plachtinskej doliny, kde sa narodili herecké legendy ako Ctibor Filčík, Július Pántik či Milan Kňažko, mu predpovedal budúce smerovanie. Ako dieťa však túžil po tom, že bude študovať medicínu. K divadelným doskám ho napokon nasmerovali rodičia, ktorí boli divadelnými ochotníkmi.
Prvým Kvietikovým krokom k herectvu bolo ukončenie štúdia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave v roku 1957. Kariéru odštartoval v Armádnom divadle v Martine. Od roku 1959 bol členom Slovenského národného divadla (SND), v ktorom nakoniec strávil polstoročie. Od roku 1984 pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU.
Na striebornom plátne sa prvý raz objavil v roku 1960 vo filme podľa knižného námetu Ladislava Mňačka - Smrť sa volá Engelchen a následne aj v kultovej komediálnej snímke Skalní v ofsajde. Výraznú filmovú rolu získal Kvietik v snímke Petra Solana Boxer a smrť (1962), kde stvárnil hlavnú postavu Jána Komínka. Príbeh vychádza z reálnych spomienok väzňa Tadeusza Borowského na boxerské zápasy v koncentračnom tábore Osvienčim.
O rok neskôr účinkoval v televíznom filme Geľo Sebechlebský. Rok 1964 mu priniesol hneď dve zaujímavé herecké príležitosti. Staršia generácia nezabudne na jeho baróna von Goldringa vo filme Sám vojak v poli (1964) v réžii Otta Haasa, ako aj obhajcu Kolára vo filme Prípad pre obhajcu.
V roku 1965 Kvietik účinkoval vo vojnovej dráme Mŕtvi nespievajú, kde si zahral poručíka Jána Kľaka. Ďalej účinkoval v dráme podľa knižnej predlohy Mila Urbana Živý bič (1966). V tom istom roku ho Otakar Vávra obsadil do svojej Romance pro křídlovku, hral tiež v historickej snímke Paľa Bielika Majster kat.
Kritika ocenila Kvietika za úlohu v televíznom filme Martina Ťapáka s názvom Matka (1968). Svoj talent predviedol aj v postave Pirina z Medenej veže (1970) v réžii Martina Hollého ml. S Emíliou Vášáryovou si zahral vo filme Červené víno (1972) v réžii Andreja Lettricha. Film podľa románu Františka Hečka zachytáva sociálny zápas slovenskej vinohradníckej dediny na začiatku 20. storočia.
Bravúrne sa herec zhostil postavy Sama Pichandu z Jakubiskovej filmovej epopeje Tisícročná včela (1983). Fascinujúca rodinná sága na motívy románu Petra Jaroša bola označená kritikou za divácky najúspešnejšiu v histórii domácej tvorby, a to aj vďaka majstrovstvu Štefana Kvietika, Jozefa Kronera, Michala Dočolomanského, ale i ďalších skvelých hercov. S Jakubiskom spolupracoval aj síce na menšej, ale výraznej úlohe v ďalšom filme Sedím na konári a je mi dobre (1989).
Posledným filmom, v ktorom herec účinkoval, bol Tábor padlých žien (1997). Zahral si v ňom spoločne s Jurajom Kukurom, Hanou Gregorovou, Jánom Mistríkom, Františkom Kovárom. Následne sa ešte objavil v seriáli Horská služba (1998). Až v roku 2007 spolupracoval ako rozprávač na vojnovej dráme Rozhovor s nepriateľom.
Herec bol aj výraznou divadelnou osobnosťou. Svoj talent uplatnil ako Figaro v Novom Figarovi od českého autora Vítězslava Nezvala, ako Stanley Kowalski v hre Električka zvaná túžba (Tennessee Williams) alebo ako Nick v inscenácii Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (Edward Albee). Ďalej stvárnil napríklad postavu Dona Rodriga v Cidovi od Pierra Corneilla, či kniežaťa Andreja Bolkonského v dramatizácii románu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier.
V rozhlase vytvoril vďaka svojmu príjemnému basbarytónovému hlasu množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov.
"Jednotlivé postavy ma obohacovali nielen po profesionálnej stránke, ale aj ako človeka. V možnosti prežiť toľko životov. Veď čo postava, to iný charakter, osud, životný príbeh. Robiť pre mňa akúkoľvek selekciu je veľmi ťažké, pretože každá z nich má svoje špecifiká, či už ide o námet, príbeh, prostredie, režijné a herecké obsadenie," vyznal sa TASR Štefan Kvietik.
Po roku 1989 vstúpil do politiky. V rokoch 1990 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR). Pôsobil ako podpredseda Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport.
Brilantné herecké majstrovstvo prinieslo Štefanovi Kvietikovi mnoho cien a ocenení. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič mu udelil v roku 2004 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Do siene slávy vstúpil prostredníctvom udeľovania cien OTO za rok 2009. V roku 2013 sa stal laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska a o rok neskôr si 9. marca prevzal v Španielskej sále Pražského hradu Európsku cenu Trebbia 2014 za celoživotné dielo.
Umelec je v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom. V roku 2019 získal za svoj prínos slovenskému filmovému umeniu Cenu prezidenta Art Film Festivalu, udeľovanú za rozvoj filmového umenia v domácom i medzinárodnom kontexte.
Svoje spomienky zvečnil so spisovateľom Jánom Čomajom v roku 2009 v knihe s názvom Štefan Kvietik.
V piatok 10. mája bude mať 90 rokov vynikajúci filmový, divadelný a rozhlasový herec Štefan Kvietik.
Patrí medzi najvýznamnejších a najuznávanejších slovenských hercov a to tiež vďaka snímkam Boxer a smrť, Sám vojak v poli, Medená veža, Červené víno, Tisícročná včera, ale aj mnohým ďalším.
"Každá umelecká činnosť vzniká pre človeka, pre jeho zážitok, poznanie, emocionálne a duchovné obohatenie, inak by nemala zmysel. Ak som svojou obsiahlou hereckou tvorbou na divadelných doskách, pred filmovou alebo televíznou kamerou a v rozhlase aspoň do istej miery naplnil spomínané atribúty, tak môj herecký príbeh nebol márny a zbytočný," povedal pre TASR jubilant.
Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. Už len samotný pôvod z plachtinskej doliny, kde sa narodili herecké legendy ako Ctibor Filčík, Július Pántik či Milan Kňažko, mu predpovedal budúce smerovanie. Ako dieťa však túžil po tom, že bude študovať medicínu. K divadelným doskám ho napokon nasmerovali rodičia, ktorí boli divadelnými ochotníkmi.
Prvým Kvietikovým krokom k herectvu bolo ukončenie štúdia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave v roku 1957. Kariéru odštartoval v Armádnom divadle v Martine. Od roku 1959 bol členom Slovenského národného divadla (SND), v ktorom nakoniec strávil polstoročie. Od roku 1984 pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU.
Na striebornom plátne sa prvý raz objavil v roku 1960 vo filme podľa knižného námetu Ladislava Mňačka - Smrť sa volá Engelchen a následne aj v kultovej komediálnej snímke Skalní v ofsajde. Výraznú filmovú rolu získal Kvietik v snímke Petra Solana Boxer a smrť (1962), kde stvárnil hlavnú postavu Jána Komínka. Príbeh vychádza z reálnych spomienok väzňa Tadeusza Borowského na boxerské zápasy v koncentračnom tábore Osvienčim.
O rok neskôr účinkoval v televíznom filme Geľo Sebechlebský. Rok 1964 mu priniesol hneď dve zaujímavé herecké príležitosti. Staršia generácia nezabudne na jeho baróna von Goldringa vo filme Sám vojak v poli (1964) v réžii Otta Haasa, ako aj obhajcu Kolára vo filme Prípad pre obhajcu.
V roku 1965 Kvietik účinkoval vo vojnovej dráme Mŕtvi nespievajú, kde si zahral poručíka Jána Kľaka. Ďalej účinkoval v dráme podľa knižnej predlohy Mila Urbana Živý bič (1966). V tom istom roku ho Otakar Vávra obsadil do svojej Romance pro křídlovku, hral tiež v historickej snímke Paľa Bielika Majster kat.
Kritika ocenila Kvietika za úlohu v televíznom filme Martina Ťapáka s názvom Matka (1968). Svoj talent predviedol aj v postave Pirina z Medenej veže (1970) v réžii Martina Hollého ml. S Emíliou Vášáryovou si zahral vo filme Červené víno (1972) v réžii Andreja Lettricha. Film podľa románu Františka Hečka zachytáva sociálny zápas slovenskej vinohradníckej dediny na začiatku 20. storočia.
Bravúrne sa herec zhostil postavy Sama Pichandu z Jakubiskovej filmovej epopeje Tisícročná včela (1983). Fascinujúca rodinná sága na motívy románu Petra Jaroša bola označená kritikou za divácky najúspešnejšiu v histórii domácej tvorby, a to aj vďaka majstrovstvu Štefana Kvietika, Jozefa Kronera, Michala Dočolomanského, ale i ďalších skvelých hercov. S Jakubiskom spolupracoval aj síce na menšej, ale výraznej úlohe v ďalšom filme Sedím na konári a je mi dobre (1989).
Posledným filmom, v ktorom herec účinkoval, bol Tábor padlých žien (1997). Zahral si v ňom spoločne s Jurajom Kukurom, Hanou Gregorovou, Jánom Mistríkom, Františkom Kovárom. Následne sa ešte objavil v seriáli Horská služba (1998). Až v roku 2007 spolupracoval ako rozprávač na vojnovej dráme Rozhovor s nepriateľom.
Herec bol aj výraznou divadelnou osobnosťou. Svoj talent uplatnil ako Figaro v Novom Figarovi od českého autora Vítězslava Nezvala, ako Stanley Kowalski v hre Električka zvaná túžba (Tennessee Williams) alebo ako Nick v inscenácii Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (Edward Albee). Ďalej stvárnil napríklad postavu Dona Rodriga v Cidovi od Pierra Corneilla, či kniežaťa Andreja Bolkonského v dramatizácii románu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier.
V rozhlase vytvoril vďaka svojmu príjemnému basbarytónovému hlasu množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov.
"Jednotlivé postavy ma obohacovali nielen po profesionálnej stránke, ale aj ako človeka. V možnosti prežiť toľko životov. Veď čo postava, to iný charakter, osud, životný príbeh. Robiť pre mňa akúkoľvek selekciu je veľmi ťažké, pretože každá z nich má svoje špecifiká, či už ide o námet, príbeh, prostredie, režijné a herecké obsadenie," vyznal sa TASR Štefan Kvietik.
Po roku 1989 vstúpil do politiky. V rokoch 1990 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR). Pôsobil ako podpredseda Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport.
Brilantné herecké majstrovstvo prinieslo Štefanovi Kvietikovi mnoho cien a ocenení. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič mu udelil v roku 2004 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Do siene slávy vstúpil prostredníctvom udeľovania cien OTO za rok 2009. V roku 2013 sa stal laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska a o rok neskôr si 9. marca prevzal v Španielskej sále Pražského hradu Európsku cenu Trebbia 2014 za celoživotné dielo.
Umelec je v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom. V roku 2019 získal za svoj prínos slovenskému filmovému umeniu Cenu prezidenta Art Film Festivalu, udeľovanú za rozvoj filmového umenia v domácom i medzinárodnom kontexte.
Svoje spomienky zvečnil so spisovateľom Jánom Čomajom v roku 2009 v knihe s názvom Štefan Kvietik.
www.ZIVOTPO.sk
